Klasická hudba je taký akýsi zvláštny fenomén, ktorý má schopnosť pozitívne vplývať na formovanie osobnosti človeka v jeho živote, fenomén ktorý dokáže spájať ľudí celého sveta pretože pri jej počúvaní nepotrebujeme žiadneho tlmočníka, lebo hudba dokáže preniknúť do hĺbky duše každého človeka.
Ako milovník hudby som si neraz v ťažkých chvíľach vždy vypočul klasickú hudbu, mne osobne však zvlášť učarovali skladby Frederica Chopina, ktorého pokladám za najvynikajúcejšieho pianistu sveta, ktorý svojimi nocturnami, sonátami dokázal očariť dušu každého človeka. Pri počúvaní jeho hudby sa moje myšlienky začnú vždy uberať iným smerom aj napriek tomu že som prežil ťažký deň. Jeho hudba prenikne skutočne do hĺbky mojej duše, pričom dokáže uvoľniť moje myšlienky. Sonáta č. 9, alebo Nocturno 9/1, 9/2 ale i iné skladby tak úplne a bezprostredne dokážu uvoľniť moje myšlienky, pretože jeho skladby mi pripomínajú život, jeho kolobeh, život s jeho večnou cirkuláciou, život ktorý je krásny ale súčasne nám ako voda preteká pomedzi prsty. Pre mňa snád najzaujímavejšie je že v tejto skladbe v závere sa opätovne spoja a vytvoria ešte väčšiu ucelenejšiu harmóniu aká bola na začiatku, čo je vlastne pochopenie podstaty celého života.
Už ako chlapec som miloval klasickú hudbu , od 6 rokov som hrával na husliach, a do hudby som sa doslova zamiloval, ked som hrával 3-4 hodiny denne zavretý v izbe. Viem, že mama bola môj veľký fanúšik, tajne počúvala moje hudobné výtvory, avšak , pri praktizovaní mojej hudby nikdy nenarušovala moje hudobné fantázie, snažila sa snád tým dosiahnuť akúsi perfektnosť v uvoľnení mojej duše pre lásku k hudbe. Hudba bola pre mňa v čase mojej mladosti, niečo komu som sa mohol pri jej praktizovaní posťažovať, zveriť sa so svojimi ťažkosťami, teda hudba bola pre mna ako akási fiktívna bytosť, ktorej som sa mohol zdôveriť so všetkými životnými ťažkosťami, ktoré sprevádzali môj život dorastajúceho mládenca, bola to akási fiktívna bytosť, ktorej som mohol vyznať lásku a toto vyznanie odo mna bezvýhradne prijala, bez toho, že by som mohol mať obavy z odmietnutia takéhoto vyznania. Hudba bola pretopre mna akousi najvernejšoiu milenkou schopnou sprevádzať človeka celým životom.
Musím sa priznať, že hoci som na klasickú hudbu nikdy nezabudol. Po dovŕšení určitého veku i ked som si ju vypočul pre iné povolanie som čiastočne upustil z praktizovania hudby, hre na husliach, ktorým som predtým odovzdával celú moju dušu. V tom živote som mal zrazu akési prázdno, takže, nemal som možnosť s niekým sa úprimne porozprávať, tak ako to bolo v mojich mladíckych časoch, Teraz si však plne uvedomujem že človek vo svojich ťažkých životných situáciách potrebuje mať niekoho, alebo niečo s kým by mohol komunikovať, zveriť sa. Kedže som sa klasickej hudbe tak intenzívne nevenoval, znie až absurdne, že som sa dokázal zveriť môjmu psíkovi ktorý ma vždy verne vypočul a vedel sa na mna tak chápavo dívať a snád i pochopil obtiažnosť života dospelého človeka. Stále mi však chýbalo niečo čo som si sám vytvoril, tým bola láska k môjej fiktívnej osobe /hudbe/.
Po dosiahnutí seniorského veku, kedy som akosi opätovne objavil tak trochu potlačenú lásku ku klasickej hudbe, tým že som takmer dennodenne dokázal počúvať krásu klasickej hudby, krásu skladieb Frederica Chopina, ale i znovu plne praktizovať hru na husliach, som akosi náhle znovu objavil mnou vytvorenú fiktívnu osobu /hudbu/ ako najvernejšiu milenku v mojom živote s ktorou som opätovne mohol rozprávať o všetkom, zveriť sa jej a táto mi vždy vedela odpustiť i moje predchádzajúce prehrešky. Preto som jej v mojom seniorskom veku sľúbil akýsi sľub vernosti, sľub toho že budem jej životnýmpriateľom, sľub toho že sa chcem s ňou podeliť o všetky problémy, ale i šťastné chvíle v mojom živote, podeliť sa s mojimi plánmi prežiť s ňou šťastnú starobu a požiadať ju o jej prítomnosť i v posledných chvíľach môjho života. Ved podľa mňa nie je nič krajšieho pri odchode na inú stranu ako počuvať krásu Chopinovho NOCTURNA 9/1, 9/2
V prítomnosti tejto fiktívne vytvorenej osoby /hudby/ sompochopil, že život preteká pomedzi prsty a zrazu nebude nič. Podstata života je teda objavovať niečo nové spájať to tak aby ako v Chopinovej sonáte tak aby po vytvorení novej harmonie znela ešte krajšie, na inej úrovni a dokázala vždy uspokojovať ľudské duše.
Pochopil som že klasická hudba prostredníctvom aj takejto vytvorenej fikcie dokáže vytvoriť základy niečoho nového, budovanie osobnosti človeka avšak na daleko vyššej sofistikovanej úrovni. Pochopil som že hudba formuje personalitu človeka, avšak nie tak, že sa musíme utiekať niekde do minulosti a žiť zo spomienok. Hudba tak ako láska dokáže u každého uvoľniť svoju dušu, urobiť šťastným nielen jedinca ale i iných.
Preto nech Chopinovo Vyznanie lásky stále zneje v ušiach každého z nás a je mottom do nášho ďalšieho života
Celá debata | RSS tejto debaty