Kuchárska medicína

Všetci žijeme v akejsi zvláštnej dobe, v dobe plnej rozporov, v dobe exsistenčných hrozieb, vyvolaných Ukrajinsko-Ruskou vojnou v dobe ked nevieme či konflikt tam prebiehajúci sa nerozhorí po celej Euroópe , alebo po celom svete, či nedôjde k holokaustu po použití nukleárnych zbraní.

Snád aj preto som si sám položil otázkou či som vlastne život prežil tak,, aby som si na jeho konci mohol povedať – žil si duchovným životom a pracoval si na svojom duchovnom raste. Pertraktovanie duchovného rastu by preto mala byť úloha každého správneho krresťana.

Po zrelej úvahe o svojom živote musím byť preto i sám sebakritickým ku svojim postojom o duchovnom živote. . Ved moja mladosť bola formovaná prostredím a časom v ktorom som žil. Ano moju mladosť som prežil v budovaní tzv. “novej spoločnosti” kde myšlienky budovania socializmu boli vysvetľované ako nemenné hodnoty pre každého jedinca. Bola to spoločnosť ktorá v krátkej dobe dokázala absurdným spôsobom preformovať život človeka tak, že jeho duchovno v podstate zaniklo. Platí to samozrejme i na mňa, pretože ako mladík som absorboval myšlienky o sociálne spravodlivej spoločnosti o jej úlohách aj pri budovaní osobného života a duchovna, takže táto deformácia sa u mňa prejavila v tom že som začal slepo akceptovať tak nezmyselný Morálny kódex budovateľa komunizmu. Tento dokument som bral ako nemenný s tým že chápanie citov sa pre mňa stalo jednoduchým, t.j.láska sa rovná povinnému manželstvu , manželstvo znamená absolútnu vernosť a nemennosť vzťahov pretože je to manželstvo atď, atď.. Myslím si, že moje osobné tragédie v mojom živote sú aj následekom týchto absurdných myšlienok. Stal sa zo mňa akýsi jedinec ktorý podľahol absurdnosti a zvrátenosti systému nazývaného socializmus.

Myslím si že každý z nás má mať vždy možnosť zmeniť svoje duchovno a napraviť svoje omyly . Tak ako mnoho iných i ja som bol neraz presvedčenuý že duchovnú cestu svojho života si môžem formovať len sám, po tom čo som si život vlastne sám zbabral, očakával som aj nejaký rýchly zázrak ktorý mi umožní pochopiť nové vnímanie sveta, teda vlastne prinesie ma k Božej ceste a prestanem vytesňovať Boha vo svojej podstate na tejto strastiplnej ceste.

Teraz po osobných stroskotaniach si uvedomujem že najdôležitejšíe je uvedomiť si a žiť v pravde sám voči sebe. Pochopil som že človek vo svojom živote nemôže klamať sám seba, nehovorím už o klamaní iných a presvedčovať ich, že len moja cesta životom je jedinou správnou cestou. Zistil som že klamstvo duchovnu nepasuje, cestu s ním spomaľuje a zabraňuje vstupu človeka na jedinú možnú správnu cestu ktorou je Božia cesta. Teraz takmer na sklonku môjho života chápem že prežiť kvalitný a zmysluplný život sa dá len vdaka múdrosti získanej po pochopení spirituality a jej význame v mojom živote.

K dosiahnutiu takejto zmeny ma viedli i meditácie o minulosti môjho života, omyloch a práve pri nich som prišiel na to, že k zmene môjho duchovna nemôže prísť automaticky, po tom čo sa pomodlím a i ked sa dokážem rozprávať sofistikovane o mojom živote, duchovno nemôžem sformovať len na základe vlastných názorov a prinútiť iných aby to akceptovali. Hľadanie len akejsi svojej vlastnej pravdy nie je cesta rastu duchovna, je to akási cesta do pekla.Pochopil som, že pri budovaní nového duchovného života je treba pochopiť zmysel pokory a pokánia v ňom. Len v pokore a pokání sa postupne krok za krokom stávame lepšími citlivejšími a súcitnejšími. V tomto mi poomáhala motlidba, áno modlil som sa ale nie mechanickym opakovaním ale snažil som sa vždy pochopiť podstatu každej motlidby.

Podstatným zmenám v mojom duchovnom živote mi pomohla i vlastná sebareflexia, t.j. spytovanie vlastného svedomia, postojom k predchádzamúcemu životu, snaha nájsť spôsob ako dosiahnuť zmenu v osobnom živote a hľadať tak správne riešenie pre komplikované a neraz i veľmi citlivé emocionálne situácie osobného života. K sebareflexii mi pomáha ticho a samota, ktorú žiaľ môžem mať len v nočných alebo ranných hodinách. Je to čas kedy sa myseľ dokáže dokonale uvoľniť a absorbovať množstvo dôležitých skutočností a prijímať nové správne rozhodnutia. Vychádzky po meste alebo i mimo mesta mi taktiež umožnili komunikovať sám so sebou, emocionálne preživať svoje myšlienky. Hra na husliach, alebo i pasívne počúvanie klasickej hubby sa stalo akousi masážou mojej duše, prostredníctvom hudby som dokázal akúsi vnútornú interakciu mojej duše a túžbu stať sa iným človekom. Hudba je predsa tak krásna, rozumie jej každý, nepotrebuje tlmočníka , preto jej rozumie každá ľudská duša.

ˇAno, bola to aj akási vnútorná sebareflexia ktorá postupne dokázala pretransformovať moju osobnosť, samozrejme pevne som sa rozhodol že nikdy ne budem vytesňovať Boha zo svojho života, dosiahnem úplnú symbiozu mojej vlastnej a Božej cesty. Viem, že vo svojom duchovnom živote som narobil množsvo chýb a omylov, chápem že duchovno je akýmsi základným stavebným prvkom môjho života a po úplnom pretransformovaní môjho duchovna môžem teraz vykročiť na Božiu cestu po ktorej sa dá kráčať celým životom.