Kuchárska medicína

V čase ked som ešte žil v USA, pýtal som sa 10 ročného dievčatka, ktorého rodičia prišli k nám na návštevu, v čom vidí rozdiel medzi Slovákmi a Američanmi. Po odmlke a krátkom uvažovaní zrazu odpovedala pre mna prekvapujúco. Prečo sa ľudia v Amerike stále usmievajú a prečo na Slovensku všetci len šomrú a nadávajú. Tak trochu som očakával inú odpoved, týkajúcu sa rozdielov vo farbe pleti, používaní motorových vozidiel a pod.

Nespokojnosť človeka sa vo väčšine zvykne prejavovať, šomranim a nadávkami. Je samozrejmé že väčšina z nás šomre a nadáva, ale miera nadávok vyjadrujúcich nespokojnosť s politikou, ekonómiou, službami, cenami atď by mala dosiahnuť určitú mieru. Po krátkom prieskume som natrafil na výskum psychológov z Univerzity v Chicagu, v štáte Illinois, Prieskum sa uskutočnil na základe štatistických údajov od 1972 do roku 2012. Výskum vyhodnocoval štatistické údaje ako: spokojnosť všeobecne, spokojnosť v manželstve, spokojnosť s finančnou situáciou, spokojnosť v práci, spokojnosť s prežitým životom. Je zaujímavé že spokojnosť sa pohybuje okolo 43 % a k podstatným rozdielom v jej úrovni za obdobie 40 rokov nedochádza.

Tieto udaje vypadávajú celkom optimisticky a vlastne zodpovedajú aj odpovedi toho dievčatka, ktoré bolo u nás na návšteve v USA. Je len samozrejmé že nespokojnosť sa prejavuje všade a vo všetkých oblastiach, avšak každá spoločnosť by mala vyhodnocovať mieru spokojnosti svojich občanov, pretože ide o protipóly. Ak sú ľudia nespokojní, ich nespokojnosť sa prejavuje šomraním a nadávkami a ak sa nespokojnosť stále zvyšuje, spoločnosť nerobí žiadne opatrenia na jej odstránenie, je len samozrejmé že po dosiahnutí určitého percenta nespokojnosti, namiesto šomrania a nadávok prichádza na radu ulica ktorá neraz neregulovane začne používať násilie a nastupuje revolúcia. Osobne sa domnievam že percento nespokojnosti by v takomto prípade malo byť nad 80 %.

Zoberme si za príklad USA, kde spokojnosť občanov nie je na dostatočnej úrovni, avšak spoločnosť reaguje rýchle opatreniami, poskytujúce určité úľavy najviac trpiacim sociálnym skupinám. Ako príklad uvediem odpúšťanie časti dlhov u študentov vysokých škôl, kde poplatky za štúdium neraz predstavujú aj 200 000 USD,rieši odpustením aspon časti pôžičky na štúdium. Spoločnosť reagovala i na rôzne situácie ako bol covid tzv. lietajúcimi dolármi, ked každý občan USA obdržal počas pandémie vo viacerých etapách celkom okolo 3 000 USD. Spoločnosť pripúšťa i prejavy nadávok a šomranía avšak podstatou je že štát rýchlo svojimi zásahmi reguluje správanie ľudí. Postreh dievčatka zo Slovenska bol užasne trefný, áno svoju spokojnosť so životom všetci ľudia na celom svete vedia najlepšie vyjadrovať svojimi úsmevmi. To je vlastne to tajomstvo usmievajúcich sa ľudí v USA.

Po troche pátrania objavil som výskum psychológov z Cambridgskej univerzity, zverejnený na internetovom portáli beta CZ. Autor výskumu prof. David Stilwella dospel k záveru, že ľudia používajúci nadávky sú v jednej veci lepší ako ostatní. V záveroch výskumu sa konštatovalo, že nadávanie je nefiltrované a úprimné vyjadrovanie emocii a tí ktorí ho filtrujú môžu túto vlastnosť zneužívať k neúprimnosti.

Určite si pomyslíte, že ten kto veľa nadáva sa dopoúšťa negatívneho spoločenskéího správania , ktoré je vnímané ako zlé, ale ked niekto veľa nadáva tak ho môžu považovať aj za zlého človeka. Na strane druhej však nefiltrované vyjadrenia a jazyk rozprávajúci bez zábran nekladie dôraz na svoje príbehy o tom čo sa stalo, neupravuje ich aby z nich urobil klamstvo, teda rozpráva úprimnejšie. Podľa prof. Stilwella Donald Trump použil vo svojich voľbách v roku 2016 podobnú taktiku, preto bol následne ľudmi vyzdvihovaný za svoju úprimnosť. Ľudí treba považovať za takých jedincov ktorí neudržia vždy svoje emócie a neraz im občas ujde i vulgárne slovo.

Pri hodnotení Slovenska v rebríčku používania nadávok, spokojnosti Sme v Europskej Únii niekde v dolnej polovici, pretože k poklesu spokojnosti dochádza u väčšiny občanov. Súčasné Slovensko v porovnaní s revolučným rokom 1989 kedy boli dosiahnuté politické zmeny, ľudia s nimi vyjadrovali spokojnosť je niekde uplne inde. Ani 33 rokov po revolúcii sa nedá povedať že by miera spokojnosti a používania nadávok poklesla. Všeetci vieme, že v dôsledku rôznych udalostí postihujúcich najma našich seniorov v ichživote namiesto optimizmu prevláda určitá až hlboká skepsa. Skepsa z toho, že politická garnitúra i napriek sľubom nesplnila svoje sľuby o zlepšení života, ale že namiesto nich miera chudoby,t.j. žitia pod hranicou chudoby z 10 % v dosiahla až 20 %. Navyše spoločnosť v ktorej žijeme v dôsleedku politických treníc, nevenuje pozornosť spokojnosti občanov, takže optimálnych 43 % v USA sa veĽmi rýchlo môže zmeniť na 80 % nespokojnosti, kedy ľudia namiesto šomrania prejdu od hlasitých nadávok k prejavom nevôle na verejnosti a začne vládnuť ulica, ktorá bude potom diktovať podmienky a nastane revolučná situácia. Preto by bolo naozaj vhodné aby politici namiesto sporov o ich teplémiestečká a privilégiá konečne si všimli človeka šomrajúceho, nadávajúceho, dokázali na jeho tvári vyčariť úsmev.

Avšak toto je u nás zatiaľ len utópiou.