Kuchárska medicína

Tak teda včera sme oslavovali ďalšie výročie Slovenského národného povstaniam ktoré tak poznačilo životy nášho národa. Išlo teda o 68 výročie vypuknutia tohto povstania, ked väčšina nášho národa našla odvahu postaviť sa zoči voči nemeckej okupačnej sile, ako i politickej špičke vtedajšej Slovenskej republiky, ktorá tak verne slúžila vtedajšľiemu Nemecku.

Bol som tak trochu prekvapený keď po prechádzke mestom Zvolen, na námestí som pri miestnej valaške, symbolizujúcej povstanie videl veľa kytíc, avšak škoda že ani jedna nebola z terajších politických špičiek, kedže ešte pred pár rokmi to bolo bežným zvykom. Za to som však videl kytice z veľvyslanectiev Ruskej, Rumunskej Českej republiky, kytice od vedenie mesta Zvolen a dalších miestnych zložiek. Je to pekné že aspon niektorí si na toto vyročie ktoré už tak akosi upadá do prachu zabudnutia , alebo sa mu nepripisuje až taký vyznam, si ho dokázali pripomenúť.

Po príchode domov som však z miestnej tlače, televízie, internetu zistil, že minister zahraničných vecí si na budúci den pozval Veľvyslanca Ruskej federácie na koberček, v podstate za jeho účasť na položení vencov. Neviem, ale osobne sa mi to zdá tak trochu čudné, ved to boli vtedajšie sovietske vojská ktoré nám počas povstania poskytovali pomoc, boli to ich vojaci , ktorí účasťou na povstaní obetovali aj svoje životy. I ked v súčasnosti v tak zložitej situácii Rusko uskutočnuje svoje nelegálne vojenské operácie v susednej Ukrajine, s ktorými nesúhlasím, aj napriek tomu však takúto reakciu na tento krok veľvyslanca považujem tak trochu zvláštnu. Nie som však odborník na túto tému, preto to ponechajme na vedenie štátu a politické špičky.

Môj otec na ktoréího si teraz s úctou spomínam sa Slovenského národného povstania osobne zúčastnil, a v mojich ušiach aj dodnes žijú jeho slová o vzniku povstania, jeho priebehu, Ako rodený Martinčan sa v čase vypuknutia povstania vyskytol na sprtávnom mieste, a hoci mal tzv. modrú knižku spolu s tamojšou partizánskou skupinou v oblasti Veľkej Fatry sa aktívne zúčastnil bojov o Strečno, odkiaľ po vytlačení nemeckou I technikou museli postupne cúvnuť cez Veľkú Fatru priamo až do Banskej Bystricie Vždy mi však pripomínal že SNP nevypuklo v Banskej Bystrici, ale toto oficviálne vypuklo a bolo vyhlásené v Martine, po tom čo miestni partizáni postrieľali posádku nemeckého vlaku vracajúceho sa z Rumunska. Len po tomto vtedasjšie vojenské Velenie naskedujci den oficiálne vyhlásili Slovenské národné povstanie prostredníctvom Slovenského rozhlasu. Spomínal na to, že práve v okolí Martina operóvali viacere partizánske skupiny pod ruským vedením, ktoré de facto rozhodovali o povstaní.

Je pre mna tažko zmeniť historiu, ved napokon ide o spomienky môjho otca o tom kde vlastne povstanie vypuklo, ale utkvela mi v halve informácia o tom, že ked jeho partizánska skupina prišla po bojoch pri Strečne do Banskej Bystrici, v meste bol chaos, vedenie povstania malo mnoho názorových rozdielov, takže v dôsledku tejto nejednotnost I vojenské operácie boli často rozdrobené a mnohokrát pre neefektivnosti odsúdené na zánik, v dôsledku čoho nemecké vojská i pomerne rýchlo postupovali. Bol však pršesvedčený bojovať až do konca, a to v prvej línii. Kedže chcel byť zaradený v prvej línii a bojovať, osobne sa dostal až do centrály povstania,, kde bol vypočutý vojenským dôstojníkom, ktorý jeho žiadosť striktne zamietol l a posla ho preč, pretože v roku 1937 počas služby v armáde utrpel zranenie na základe ktorého bol preradený do civilizacie zo základnej služby. Tak ho teda de facto z armády vyhodili a poslali z miesta povstania domov.

Po stretnutí s bratrancom sa mu podarilo napokon dostať sa do ruskej partizánskej skupiny, ktorá operovala v okolí Starých hôr kde bojoval až do príchodu Nemcov, ktorí ich napokon zajali. Nasledoval krutý osud až do koncentračného tábora , odkiaľ sa vrátil až na konci mája 1945. Nechcem však dalej rozpisovať jeho životné peripetie spojené s jeho vyšetrovaním, ked bol vlastne podozrivý že po povstaní s tzv. martinskou skupinou pokúšal sa uskutočniť prevrat vtedy sa budujúcej republiky. Až po rokoch nasledujúcej rehabilitácie na povstanie s hrdosťou vždy spomínal, niekedy mi až do detailov spomínal hrdinskosť ruských dôstojníkov na riadení povstania, avšak vždy mi pripomešnul, že toto povstanie nebolo celoslovenské, ale bolo viac menej lokálne, pršetože značná časť obyvateľov Slovenska sa s jeho cieľmi nestotožnovela.

Zaujal ma i jeho názor o osobe Tisa, s ktorým opovrhoval , , s tým že je to vojenský zločinec, mal byť ako zločinec odsúdený, aj na doživotie, nestotožňoval sa však s jeho popravou. Uviedol, že prezident žiadnej republiky by nemal byť odsúdený k trestu smrti, k jeho poprave však došlo práve pretože to bola vtedajšia politická vôlia.

Zhodou okolnosti ako študent práva v roku 1971 som mal možnosť čítať vtedajšiu obžalobu na prezidenta Tisu, preotože štátny žalobca bol v tom čase profesorom právnickej faculty. Osobne som celu obžalobu prečítal, zdála sa mi až prekvapujuco retorická, však niektoré dôkazy tam produkované som považoval za tak trochu nadhodnotené. Nuž taká bola doba, také su spomienky na dobu spomienky môjho otca na jeho časť života v ktorom žil, tak som sa práve teraz rozhodol trochu pospomínať na jeho názory o Slovenskom národnom povstaní tak trochu odliošnom, ako je tomu v súčasnosti. Práve preto si spomienky na môjho otca nesmierne veľmi vážim.