Let’s talk diplomacy je tak často používaný termín v angličtine s ktorým sa takmer dennodenne stretávame na stránkach vážnych periodík, zaoberajúcich sa medzinárodnými vzťahmi, okrem iného i v USA. Neraz v takýchto periodikách nájdete úvahy uznávaných kapacít ktorí v medzinárodných vzťahoch vždy uplatňovali zásadu Let’s talk diplomacy, pretože ju stále považujú za akési umenie slova, v pribúdajúcich konfliktoch, kde vyslovené slovo má neraz váhu zlata.
Neviem však akosi pochopiť čo sa s diplomaciou ako takou stalo, či politické špičky čítajú analýázy renomovaných diplomatov, a či práve diplomacia použitého slova nie je nakazená akýmsi svetovým víriusom, keď mnohí diplomati nespomínajúc už i politické elity na oboch stranách opúšťajú svoj diplomatický slovník, v ktorom každé použité slovo by malo byť vyvážené. Bez akéhokoľvek rozmýšľania sú neraz vypúšťané bombastické, často iba populistické slová a vety, slová ktoré v našich ušiach znejú ako slová najhrubšieho zrna. Takýmito slovami potom častujú svojich diplomatických protivníkov, takže už dopredu je jasné že diplomacia zlyhala a stala sa iba akousi bábkou neraz akejsi naprogramovanej politickej línie.
Neraz sa mi pozdáva že práve diplomacia si pomaly ale iste vymieňa úlohy s vojenskými kruhmi a svojimi neuváženými krokmi nepresadzuje mierové riešenia ktoré by mali byťt jej prioritou. I keď viacerí vojenskí anmalytici, ako i analytici USA neraz poukazujú na to, že v Rusko -Ukrajinskom konflikte v krátkej budúcnosti niet víťaza a môže ísť o dlhoročne trvajúci konflikt. Namiesto diplomatického riešenia použitia slov snažiacich sa z nemožného rokovania dosiahnuť možné diplomacia porušila svoj základný princíp práce a vstúpila do nej diplomacia rinčania zbraní. Musíme teda skonštatovať že diplomacia na plnej čiare zlyhala.
Prioritou diplomacie je a malo by byť využitie slova k dosiahnutiu mierových riešení, no diplomacia EU, NATO ale i naša , jednotne namiesto slov o eventuálnom prímerí, krokoch k nemu vedúcich vyzýva svoje krajiny k rozšíreniu vojnového konfliktu. Toto je kardinálny omyl diplomacie, používať namiesto diplomatických slov k dosiahnutiu prímeria výzvy k dodávkam zbraní, ktorých použitie môže konflikt rozšíriť až na nukleárny a týmto môže byť zasiahnutý celý svet.
Zdá sa mi akoby sa celý svet zbláznil a už je len pár jedincov, ktorí v tomto smere sú ochotní vystupovať tak aby diplomacia v ich slovách bola vždy diplomaciou, nie politickou zbraňou mocných tohto sveta. Je to pápež František, Antonio Gueterres, predstaviteľ Spojených Národov, turecký prezident Erdogan.
Osobne sa mi páči vystupovanie pápeža Františka, ktorý na svojich pastoračných cestách z hľadiska akejsi kresťanskej diplomacie poukazuje na reality vojenských konfliktov, ktorými sú straty nma životoch, bieda, ľudí, utrpenia a materiálne škody. Cirkev ako taká je ochotná byť prostredníkom pri mierových rokovaniach akéhokoľvek typu. Slová pápeža o diplomacii, prímerí akoby nikdy nepočuli politickí predstavitelia, ktorí sa však sa však navonok tvária ako najvernejší boží služobníci.
Turecký prezident Erdogan i keď hrá špecificky jemu vlastnú rolu je druhou osobou presadzujúcemu diplomatické riešenia vo všetkých konfliktoch. Najmä však v Ukrajinsko-Ruskom konflikte sa správne zasadzuje ako akýsi prostredník, neustále pokračuje v hľadaní nových a nových riešení sporu diplomatickou cestou rokovaní o prímerí. Dalo by sa povedať, že už takmer dosiahol úspech, avšak diplomacia vo vlaňajších rokovaniach zlyhala, ked na druhej strane sa niekde rozhodlo že mier môže nastať až po konečnom víťazstve Ukrajiny. Všetci však dobre vieme, že dosiahnutie mieru víťazstvom kapitulácie jednej strany už nie je víťazstvom diplomacie. Je to iba kapitulácie v ktorej i bez diplomaciou porazená strana musí prijať podmienky víťaznej strážny.
Generálny tajomník Spojených Náírodov Antonio Gueterres, vrcholový diplomat tohto sveta sa taktiež snaží cestou diplomacie riešiť Rusko-Ukrajinský konflikt. Žiaľ bezúspešne jeho návrhy boli zamietnuté na zasadnutiach Bezpečnostnej Rady. Za absolútne zlyhanie svetovej diplomacie považujem jeho výrok o tom, že rok 2023 je pravdepodobne rokom širokej vojny, poukázanie na akési fiktívne hodinky konca sveta ktoré ukazujú že chýba už iba 90 sekúnd do polnoci, kedy dôjde k k anihilácii ľudstva.
Čo sa svet zbláznil, keď už i generálny tajomník Spojených Národov vo svojich prejavoch pripúšťa zlyhanie diplomacie ako takej. K čomu vlastne potom táto slúži ?
Sme svedkami toho, že diplomacia sa stáva akýmsi politickým, ideologickým nástrojom mocných tohto sveta, neschopná zabrániť tomu najhoršiemu, čím je už bezporostredne hroziaci jadrový konflikt.
Osobne sa desím toho, že výrok Let’s talk diplomacy – nechajme sa viesť diplomaciou bude čítať budúca generácia už iba vo Websterovom slovníku, kde bude vysvetľovanie ako akýsi archaický výraz predchádzajúcej generácie ktorá akýmisi idealistickým spôsobmi sa snažila prázdnymi slovami dosiahnuť riešenie medzinárodných problémov. Desí sa však najmä toho, že práve v dôsledku anihilácie ľudstva jadrovými zbraňami, zopár jedincov ktoré prežijú už nebudú ani vedieť čo to bol Websterov slovník, pretože pre nich to nič nebude hovoriť.
Buďme však trochu optimistickí, snažme sa urobiť všetko pre to aby význam Let’s talk diplomaćy pre nás všetkých niečo znamenal, pokiaľ je však ovčem ešte čas…………..